Späť
Prevzaté z časopisu Poľovníctvo :
TEST - Príbeh zo Skalky
 
Obloha v jednu novembrovú sobotu v roku 1993 neveštila nič dobré. Severozápadný vietor od skorého rána priháňal od Šimon­ky i od Čiernej skaly ťažké olovené mračná. Kvapky dažďa viseli vo vzduchu. Bolo niekoľko dní po Sviatku zosnulých a skupina poľovníkov dospela k tomu, že najlepší liek, ako preklenúť toto pochmúrne a nostalgické obdobie, bude zísť sa spolu na Skalke. Keď sa ani popoludní nespustil dážď, nasledoval zvyčajný sobotňajší rituál: dôkladne sa obliecť, všetko potrebné do batoha, povolenku, knihu náv­štev revíru, pušku na plece a každý svojím chodníčkom k poľovníckej chatke.

Stúpajúci dym z komína chatky oznamoval, že prvý, kto na chatku dorazil, si už splnil svoju nepísanú povinnosť: naložiť do piecky oheň a doniesť vody zo studničky. Poľovníkov privítala vykúrená miestnosť spolu s hospodárom Janom , ktorý bol tentoraz na chatke ako prvý. No počasie ešte neukázalo všetky zlé podoby. Pri pohľade z balkóna chatky sme zaregistrovali prvé chuchvalce hmly tlačiace sa hore potokom od Juskovej Vole i od Zámutova. V priebehu pol hodiny sa okolie utopilo v hmle a začalo sa stmievať. Bolo jasné, že je po dnešnej poľovačke. Nasledovala krátka porada s očakávaným záverom: Zostáva sa spať na Skalke a na lanštiaky si počkáme ráno na posedoch. Hospodár pridelil poľovníkom jednotlivé posedy, aby ráno nenastal zmätok, a pri družnej debate a likvidácii zásob z batohov nás čoskoro zastihla desiata hodina večer.

Za svitu bol už každý na určenom mieste. Zapadajúci mesiac i prízemný mrazík nasvedčovali, že sa vyčasilo na pekný jesenný deň.

S pribúdajúcim svetlom sa čoraz zreteľnejšie zvýrazňovali kontúry okolia, viditeľnosť rástla. Z tmavých škvŕn na strnisku boli odrazu skupinky srnčej zveri pasúcej sa na trsoch trávy prerastajúcej strnisko. Prvé lúče vychádzajúceho slnka spoza Valenčice sa už odrážali od stebiel trávy pokrytej striebornou inovaťou jesenného mrazu, no po lanštiakoch vracajúcich sa z kukurice ani chýru. Až na jeden tlmený výstrel z údolia od potoka vládol všade pokoj.

Po dohodnutom čase sme sa vracali na chatku, a aké bolo naše prekvapenie, keď na zábradlí chat­ky trónila hlava srnca šestoráka, vedľa visel statný lišiak a nad tým všetkým usmievavý Jano. V rozpakoch sme po sebe pozerali s nevyslovenou otázkou: Srnec v novembri a poctivec Jano? No odpoveď prišla vzápätí od šťastné­ho strelca.

Jano sedel na určenom mies­te, keď vo vysokej tráve zaregistroval pohyb. Chodníkom popri potoku sa rýchlo približoval čudný tvor s parôžkami a huňatým chvostom. Pušku do pleca, ubezpečil sa o svojom predpoklade pohľadom cez puškový ďalekohľad a potiahol spúšť. Statný lišiak so srnčou hlavou v tlame zostal v ohni. Lišiak zrejme nav­štívil miesto hodovania vlčej svorky, ktorá vyčíňala v revíri pred pár dňami, a odniesol si zvyšky. Nasledovali gratulácie, veď získať dve trofeje jednou ranou nebýva zvykom.